Keď som pred rokom dostala ponuku pracovať pre Superar, nevedela som si predstaviť, čo všetko to bude obnášať. Štyri hodiny hudby s deťmi týždenne? Prepájanie rómskej komunity s bratislavskými deťmi prostredníctvom spevu? Idey sa mi zdali zaujímavé, no tiež náročné. Našťastie som mala možnosť vidieť, ako Superar funguje len kúsok za hranicami Slovenska. Od roku 2009 poskytuje táto medzinárodná iniciatíva so sídlom vo Viedni špičkové bezplatné hudobné vzdelávanie deťom bez ohľadu na národnosť, vierovyznanie či kultúrnu identitu. Španielske slovo „superar“ znamená ,,prekonať“ a v tomto duchu sa nesie aj filozofia projektu. Vo viedenských školách sa zo začiatku Superar zameriaval len na zborový spev, od roku 2013 pribudol aj orchester. Výuku hry na husliach, viole a violončele poskytuje päť profesionálnych hudobníkov v ,,Brotfabrik“ (bývalej pekárni), momentálne sídle Superar-u. Orchester skúša v malých skupinách, vždy osem hodín týždenne. Lekcie sú zamerané nielen na to, ako používať a starať sa o nástroje, ale tiež na získanie základných vedomostí z oblasti hudobnej teórie. Motivačným faktorom je spoločná skúška orchestra a zboru, kedy sa všetky hlasy napokon stretnú a vytvoria harmóniu. Po štyroch rokoch od vzniku sa orchester dostal na úroveň, ktorá mu umožnila odohrať viacero vystúpení. Jedným z najväčších úspechov bolo vydanie CD s Musorgského Obrázkami z výstavy v spolupráci s Viedenskou filharmóniou pod taktovkou svetoznámeho dirigenta Gustava Dudamela.

Na hodinách spevu v školách dostávajú hudobné vzdelanie celé triedy alebo skupiny žiakov, ktoré neprešli žiadnym výberom. Repertoár a metodika výučby sú pestré a zaujímavé. Žiaci spoznávajú diela veľkých majstrov hravou formou, spievajú dvoj- až trojhlasne (vrátane polyfónie – kánony) a učia sa základy hudobnej teórie. Vyučovanie sa koná dva až štyrikrát týždenne s vyškoleným pedagógom, ktorý zabezpečuje kontinuálny a tvorivý vyučovací proces, pri ktorom sa rozvíjajú aj ďalšie kognitívne a sociálne zručnosti. Neverila som, že spievať možno celé hodiny a deti sa pri tom zabávajú a smejú. Vďaka hospitáciám na hodinách viedenských kolegov som však zistila, že to funguje. Pozitívna energia a entuziazmus, ktorý som si odnášala späť do Bratislavy po každej návšteve, sa nedá zažiť kdekoľvek – a už vôbec nie v oblasti hudobnej didaktiky a pedagogiky. Výzva spočívala v tom, ako tieto zážitky preniesť k nám. Našťastie nič nie je nemožné a vďaka skvelému tímu ľudí sa spievanie v detskom speváckom zbore Superar stáva prestížnou záležitosťou aj u nás na Slovensku. Momentálne funguje Superar v Rakúsku, Švajčiarsku, Rumunsku a v Bosne. Superar Slovakia pôsobí od roku 2013 v Banskej Štiavnici, od roku 2015 v Banskej Belej a v Detve. V školskom roku 2016/2017 sa projekt rozrástol o nové spevácke zbory v ZŠ Plavecký Štvrtok a CZŠ Narnia Bratislava. Prekonávanie sociálnych a kultúrnych bariér sa prejavuje integráciou rómskych detí a detí utečencov. Vďaka spoločnému spievaniu piesní v rôznych jazykoch (anglicky, rómsky, sýrsky a ď.) sa u detí buduje prirodzená empatia a tolerancia.

Spolu s kolegyňou Lenkou Bradňanskou vedieme popoludňajšie nácviky zamerané na spev a hudbu v CZŠ Narnia v rozsahu štyri vyučovacie hodiny týždenne. S Lenkou, ktorá vedie Superar aj na základnej škole v Plaveckom Štvrtku sa snažíme, aby sa ,,naše deti“ spolu stretávali aspoň raz mesačne. Pred prvým takýmto stretnutím sme deťom v Narnii oznámili, že prídu rómske deti z osady z Plaveckého Štvrtku. Povedali sme im, že sa učia rovnaké piesne a spolu si ich zaspievame, diskutovali sme o tom, no aj napriek tejto príprave zažili bratislavské deti „kultúrny šok“. ,,Prečo tak kričia?“ – bola jedna z mnohých otázok po nácviku. Problémom bolo tiež, že deti nechceli stáť vedľa seba a udržiavali si odstup. No spoločné skúšky a koncertovanie napokon priniesli zadosťučinenie nielen deťom, ale všetkým zainteresovaným. Učitelia z Plaveckého Štvrtku vozia spolu s pani riaditeľkou deti na spoločné nácviky a koncerty. A prvý veľký koncert Superar Slovakia začal naše komunity skutočne spájať. Vystúpenia na vianočnom Dobrom trhu sa zúčastnili aj deti z detvianskeho Superaru, ktorý vedie Oľga Budínska. Posledné nácviky a hlavne koncert v priamom prenose RTVS na odovzdávaní cien Via Bona, ktorý sa uskutočnil za účasti pána prezidenta Andreja Kisku spojil deti natoľko, že sa začali spolu hrať. Keď sme sa detí v Plaveckom Štvrtku opýtali, čo sa im na koncerte najviac páčilo zaznela jednoznačná odpoveď: ,,Noví kamaráti.“ Vidieť, ako sa slovenské deti kamarátia s Rómami, ako sa spolu hrajú, rozprávajú a najmä s akou radosťou spolu spievajú, je tá najkrajšia odmena za vykonávanú prácu. Spoločné spievanie, cvičenie, vystúpenia, spoločný rast, objavovanie sily, vzájomné učenie sa, povzbudzovanie, zábava, ťažká práca, zažívanie radosti, vášne, entuziazmu a hrdosti, to všetko sa Superar deti učia prostredníctvom hudby.

Za krátke fungovanie v Bratislave a Plaveckom Štvrtku deti koncertovali v Galérii Nedbalka v Bratislave, na odovzdávaní cien Via Bona Nadácie Pontis v priamom prenose RTVS, ako headlineri Festivalu Fjužn, v rámci Hudby dneška v Slovenskej národnej galérii a na rôznych školských podujatiach obidvoch škôl. V máji sa uskutočnil jeden z najväčších koncertov tohto školského roka v Slovenskom rozhlase v rámci Festivalu vzdelávania CZŠ Narnia. Festival Fjužn a koncert v Slovenskom rozhlase bol výnimočný a priniesol obrovský zážitok pre deti vďaka orchestru Katedry hudobnej výchovy Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského. Niektoré deti videli husle prvýkrát v živote! Pre mnohé to bol zážitok na celý život.

Čo ma Superar naučil? Túto otázku mi pri poslednej návšteve položil umelecký vedúci Superaru Andy Icochea. A keď som sa hlbšie zamyslela, uvedomila som si, že vďaka Superaru som flexibilnejšia a stáva sa zo mňa lepší učiteľ, lepší človek. Možnosť učiť sa od iných je nesmierne vzácna. Okrem toho, že sa učím od kolegov, neustále sa učím aj od detí. Na Slovensku je vzácne pracovať v priateľskom prostredí, kde človek dostáva objektívnu spätnú väzbu. Vďaka Superaru som si uvedomila, aké mám šťastie pracovať v kolektíve ľudí, ktorým záleží na práci, ktorú vykonávajú, na deťoch a na odovzdávaní pozitívnej energie a lásky prostredníctvom hudby. Pre mňa je Superar zážitok a zázrak. Zážitkom je každé stretnutie s deťmi, tvrdá práca, ale aj radosť zo spoločného úspechu. Keď pred nimi stojím ako dirigentka, usmievam sa na nich a spoločne spievame, nevidím medzi nimi rozdiely vo farbe pleti, ale ich spoločnú krásu. Zázrakom je, že existujú dobrí ľudia, vďaka ktorým toto všetko môžeme zažívať a že to aj napriek prekážkam funguje.

Je mnoho miest na svete, do ktorých sa človek veľmi ľahko zamiluje. Avšak mesto, ktoré na vás kričí MILUJ MA!, je možné milovať a nenávidieť zároveň. Salzburg je práve to mesto, ktoré do vás priam kope, aby ste ho milovali. A robí to tak brutálne a zároveň prirodzene. 

Na vlakovej stanici, po príchode do Salzburgu vám oči vybíja mohutná skalistá hora. Len tak, akoby nič...

Ďalším kopancom bol Orffov Inštitút. Škola, do ktorej chodia takmer všetci na bicykli a v teplákoch! Samozrejme okrem týchto (zdanlivo nepodstatných) pozitív je mnoho ďalších.
Orffov inštitút sa nachádza mimo centra Salzburgu, hneď vedľa športového areálu, parku a domov so statkami, obrovskými záhradami a poliami. Krásne prostredie dopomáha vytvárať čarovnú atmosféru inštitúcie.

Štúdium je bakalárske (3 roky) a magisterské (2 roky) v nemčine, a špeciálny kurz (9 mesiacov) v angličtine. Základne piliére výučby tvorí hudba, pedagogika a tanec. Hospitačný týždeň ponúka možnosť komukoľvek prísť navštíviť Orffov Inštitút a vidieť proces vyučovania. Na začiatku týždňa som dostala zoznam s ponukou otvorených hodín a kurzov, na ktoré sa môžem prísť pozrieť. Veľkou zaujímavosťou boli hodiny tanca. Jednej som sa aj aktívne zúčastnila a bola to naozaj zábava a zážitok. Z každej navštívenej hodiny bolo cítiť pohodu a príjemnú atmosféru. A to sa samozrejme netýkalo len vyučovania ale aj celkového života v škole. Inšpiráciu mi poskytli hodiny praktickej pedagogiky, ktoré prebiehajú troma spôsobmi:
 - učenie detí, ktoré každý týždeň rodičia privezú do Inštitútu. Traja študenti si pripravia pre deti hudobné aktivity v nadväznosti na to, čím sa deti zaoberali na predchádzajúcich hodinách. Okrem študentov, ktorí vedú vyučovanie sú tam študenti, ktorí hrajú na nástrojoch. Samozrejme nechýba tam pedagóg, ktorý celý proces sleduje a po skončení hodiny dáva študentom spätnú väzbu.
- učenie telesne postihnutých prebieha formou kapely. Študent, ktorý chce mať osvedčenie na to, aby mohol učiť telesne postihnutých musí celý semester viesť nácviky kapely. V tejto kapele hrajú okrem telesne postihnutých aj študenti školy. Všetci študenti chodia na nácvik pol hodinu pred začatím a pripravujú miestnosť. Vyučujúci je znovu v pozícii koordinátora a kouča, ktorý dáva spätnú väzbu.
- ďalšou formou praktickej pedagogiky je vzdelávania učiteľov hudby. Raz za mesiac sa učitelia hudobnej výchovy základných škôl stretávajú v Inštitúte, kde si pre nich študenti pripravujú hudobné činnosti, ktoré môžu následne využiť na svojich hodinách hudobnej výchovy. Každý učiteľ okrem zážitku a inšpirácie dostane papier s postupom a prípadne s notovým materiálom.

Orffov Inštitút ponúka mnoho zaujímavostí, inšpirácií, podnetov, nápadov... Pre mňa však bolo najkrajšie vidieť, ako študenti chcú. Dobrovoľne a s radosťou pracujú, zaujímajú sa a hlavne to, že sú samostatní. Každý študent vie hrať minimálne na dvoch až troch nástrojoch, spieva, tancuje a učí (všetko na vysokej úrovni)!
V závere môjho pobytu sa uskutočnil veľký koncert v prekrásnej Gunild Keetman sále, ktorá pripomína koncertnú sálu bratislavskej A4. Koncert, alebo White box (ako sa to nazýva u nich), je prezentáciou rôznorodých výstupov, ktoré študenti nacvičili buď s pedagógmi alebo sami. Celá réžia White box je tiež práca študentov, od dramaturgie cez uvádzanie čísel (veľmi kreatívnym spôsobom-pantomíma sprevádzaná zvukmi elementárnych Orffových nástrojov) až po technické zabezpečenie. Jedinečná priateľská a podporujúca atmosféra bolo súčasťou vystúpenia. Na záver koncertu vystúpila kapela, ktorá vyzvala divákov k tancu na pódiu.

Moja skúsenosť a týždeň v Salzburgu bol jeden z najsilnejších zážitkov v mojej ,,kariére" študenta. Ak budete mať niekedy možnosť určite sa choďte pozrieť aspoň na to prekrásne prostredie.
V lete sa uskutoční Medzinárodný letný ,,Kurz stretnutia" Orff a klasická hudba na Slovensku v Nitre, a už teraz sa neviem dočkať toho, ako znovu budem môcť zažiť to, čo v Salzburgu.

Múzeum moderného umenia v rakúskom Salzburgu sídli na vrchole hory Mönchsberg. Pre milovníkov moderného umenia a turistiky je to výborne spojenie. Návšteva tiež zaručí aj výnimočný výhľad na celé mesto. Obrovská betónová stavba pripomínajúca nedobytnú pevnosť s reštauráciou s najlepším výhľadom v meste vytvára zvedavosť a chuť nazrieť na to, čo sa ukrýva vo vnútri. Po mojom výstupe na vrch Mönchsberg som si teda celú stavbu od vzrušenia obišla dvakrát, nakoľko som bola taká roztržitá, že som nevedela nájsť vchod. Pri pokladni som zaplatila 8€, čo je podľa môjho názoru výborná cena. Skôr ako prejdem k opisu toho, čo ma čakalo vo vnútri by som rada načrtla dôvody, prečo som sa tam ocitla. Salzburg som navštívila prvýkrát v živote a moja zásada pri spoznávaní nového mesta je:

1.  navštíviť minimálne jednu vegetariánsku reštauráciu, a po

2. pozrieť si aspoň jednu výstavu alebo galériu.

Pomocou googlu som si našla miesto, ktoré chcem navštíviť, avšak nezistila som si žiadne podrobné informácie o tom, aké expozície práve prebiehajú. A tak som kráčala obrovským schodiskom na prvé poschodie. Keď som vošla do prvej miestnosti neverila som tomu, čo vidím. Lepšie povedané čo vidím, a čo počujem. Všade v miestnosti boli zavesené rôzne ozvučené objekty, ktoré vydávali rozmanité zvuky. Od prvého momentu som mala zimomriavky (to som ešte na výstave nezažila!). Rainforest V  Davida Tudora a CIE (Composers Inside Electronics) je samočinná zvuková inštalácia, ktorá umožňuje počuť rezonančné frekvencie visiacich objektov. Najväčšou výhodou inštalácie je, že návštevníci môžu aktívne participovať dotýkaním sa objektov, ktoré pretavia dotyk do zvuku. Návštevník tak spoluvytvára zvuk v dažďovom pralese objektov. 

Ak by v múzeu nebolo nič iné, len Tudorova ištalácia bola by som spokojná. Našťastie ma ďalšie prekvapenie čakalo na poschodí, a to v podobe retrospektívnej výstavy Charlotte Moorman. Jediná výstava v Európe, v Múzeu moderného umenia v Salzbulgu, prezentuje unikátnu výstavu americkej violončelistky, fluxovej performátorky a múzy Nam June Paika. Okrem videozáznamov z happeningov som si mohla pozrieť neuveriteľné druhy violončiel a partitúr, ktoré boli  pre Charlotte vytvorené. 

Návšteva múzea vo mne zanechala hlbokú stopu, silný zážitok. Po návrate do Bratislavy som v časovej medzere v mojom harmonograme navštívila Slovenskú národnú galériu a výstavu Adamčiak, začni! Emócie zo Salzburgu sa vrátili. Po vstupe do prvej miestnosti som uvidela zväčšeniny partitúr z Adamčiakov knižky Nôty. Všetky tie partitúry, videozáznamy, audiozáznamy, nástroje mi ihneď pripomenuli výstavu Charlotte Moorman. Violončelista, performátor, skladateľ Milan Adamčiak vs. Charlotte Moorman. Amerika vs. Slovensko. Bolo priam magické uvedomiť si, že aj napriek režimu, v ktorom Milan žil väčšinu svojho života, dokázal to, čo umelci fluxu v Amerike. 

Grafické partitúry sa zdajú byť akési nóvum, avšak majú za sebou niekoľkoročnú tradíciu. Realita je taká, že málo ľudí pozná tento termín. Pri vytváraní grafických partitúr je pre mňa dôležité aby mali univerzálne využitie. Dôvodom môjho nadšenia pre túto oblasť je fakt, že som sa chcela zamerať na niečo, čo vo vzdelávacom priestore absentuje. Podľa môjho názoru sa tomuto odvetviu hudobnej scény venuje malá (dalo by sa povedať, že takmer žiadna) pozornosť. Pritom syntéza zvukového a vizuálneho vnemu môže byť výborný materiál pri edukácii už od materskej školy.

KRUH je hudobná hra, ktorá je vhodná pre rôzne vekové kategórie a dá sa využiť pri individuálnom, skupinovom aj kolektívnom vyučovaní. Ja som to skúšala na hodinách klavíra so žiačkou 2. ročníka a na hodinách hudobnej výchovy na 1. stupni.

Priebeh:

Začíname s obrázkom číslo 1 (jeden kruh). Pýtame sa detí, čo na obrázku vidia, a ako by tento obrázok zahrali (môžeme deťom pomôcť navodením predstavy, že toto sú naše ,,noty", partitúra, podľa ktorej máme hrať). Učiteľ sa môže opýtať na farbu, veľkosť, počet.

Deťom dáme k dispozícii dostupné nástroje, objekty v triede, prípadne môžu nápad realizovať pomocou hlasu. Pri kolektívnom vyučovaní necháme pár žiakov predviesť ich nápad na zvukové stvárnenie obrázka.

Po realizácii prvého obrázka prejdeme na obrázok číslo 2. Znovu so žiakmi obrázok komentujeme, porovnávame s obrázkom prvým. Zameriavame sa rozdiel medzi dvoma kruhmi, a pri hraní dbáme na to, aby odlišnosť bola zreteľná. Žiaci rozdiely prejavujú v zvukovej intenzite (prvý kruh silnejší, druhý slabší), v ich dĺžke (prvý dlhší, druhý kratší), alebo výške (prvý - spodný register melodického nástroja, druhý - vyšší register melodického nástroja). Pri kolektívnom vyučovaní dáme priestor žiakom, ktorý sa nezapojili do realizácie prvého obrázka. Znovu ich vyzveme aby si vybrali nástroj a predviedli nápad. 

Obrázok číslo 3 je principiálne rovnaký s druhým obrázkom. Aj tento najskôr komentujeme a potom hráme. V tejto fáze sa snažíme našu predstavu zjednotiť a zahrať si spolu. Učiteľ - dirigent ukazuje žiakom jednotlivé nástupy (prvý kruh, pauza, druhý kruh, pauza, tretí kruh).

Rady:

Opísaný priebeh je len jedna z možností využitia  obrázkov. Je možné deti rozdeliť na skupiny podľa počtu kruhov, vytvárať duá a triá (obrázok č. 1 a č. 2), hrať jednotlivé obrázky postupne za sebou, naraz a podobne.

Je dôležité, aby učiteľ jednotlivé výstupy nehodnotil spôsobom ,,toto je dobré a toto zlé", ,,takto sa to nehrá", ,,nehráš to správne", a pod. Ak sa nám realizácia nepozdávala (nebolo počuť odlišnosti), tak sa pokúšame cez otázky navádzať žiakov k inému spôsobu realizácie. Grafické partitúry poskytujú priestor na kreativitu, vyzdvihujú individualitu žiaka, a práve postojom učiteľa (vhodnou reakciou) túto kreativitu a individualitu podporuje. Deti veľmi radi tvoria a pri mojej práci som si všimla, že nemajú výhrady a predsudky voči experimentálnym veciam.

Pridávam malú ukážku zvukovú ukážku.

Ponúkam niektoré ďalšie obrázky, ktoré deti vedia bezprostredne zahrať.

Vo štvrtok (5. 11.) som vstala skoro ráno. Už od 7.55 som sedela s mojou žiačkou Juli vo vlaku. Júlia je veľmi šikovné a nadané dievča - študuje nórčinu ako samouk pomocou mobilných aplikácií a v budúcnosti by chcela študovať glaciológiu (veda zaoberajúca sa ľadovcami).

Do Košíc som cestovala prvýkrát a bol to krásny zážitok. Počasie bolo nádherne, všetky stanice sa kúpali v slnečných lúčoch.

Naším cieľom boli Kasárne kulturpark, kde mala Juli v ten večer koncert v rámci festivalu súčasného umenia Arsnova.

V rámci tohto festivalu sme mali možnosť vypočuť si koncert Štátnej filharmónie Košice. Na programe bol Ives, Glass a Bernstein. Ku koncertu sa však vyjadrovať nebudem....Viac ma fascinovala budova Domu umenia :) Bohužiaľ som neurobila veľa fotografií, nakoľko vonku bola tma, počas koncertu som fotiť nemohla, a bola som už tak unavená, že som zvládla len vyčkať do konca koncertu a vrátiť sa do Kasární, kde sme boli ubytované.

Náš druhý deň v Košiciach začal po jedenástich hodinách spánku. Prechádzka mestom, cukráreň, suveníry, obed a cesta vlakom späť do Bratislavy.

Počas leta som mala veľa času robiť veci, na ktoré nemám čas cez školský rok. Na dovolenke mi robili spoločnosť tričká, farby na textil a štetce. Táto moja záľuba vznikla nevinne, hlavne z potreby realizácie, ktorú má (myslím) každý človek. A tak sa niekoľko mojich vášní stretlo a spojilo sa v dokonalú jednotu.

↑ moje prvé predané tričko ↑

Začala som sa znovu hrať,

hrám sa so všetkým,

maľujem,

spievam,

smejem sa.

,,The most potent muse of all is our inner child."

STEPHAN NACHMANOVITCH